Sladký život opatrovateľky

  • AutorTina Van der Holland
  • Naša cena9,00 €
  • Bežná cena11,99 €
  • Ušetríte24 % (2,99€)
  • Dostupnosťskladom
  • ISBN978-80- 89681-74- 7
  • Rok vydania2018
  • Počet strán288
  • Väzbapevná

Anotácia

Pre generáciu Angely Zimovej prišiel November 89 neskoro, a ako sa ukázalo, častá otázka jej
mladosti mala znieť: „Prežijete rok 2000 na domácom pracovnom trhu?“ Príliš stará pre
divokých zbohatlíkov, ale príliš mladá pre dôchodkový úrad, pokúša sa vdova s tromi
dospievajúcimi deťmi postaviť na vlastné nohy prácou v zahraničí. Bohaté Rakúsko sa
potrebuje postarať o svoje starnúce obyvateľstvo a opatrovateľky z blízkeho Ostbloku sú
ideálnym, aj keď do roku 2008 nie celkom čistým riešením. Angie sa tak každé dva týždne
vydáva na ďalekú cestu z východu krajiny na západ za prácou, ktorá je občas viac nočnou
morou ako sladkým snom. Pri nej sa stretáva s ľudskými osudmi, aké vie vymyslieť len život.
Zažíva bezcharakterné zneužívanie, ale aj neočakávané okamihy čistej vďaky.

Vyrovnajú sa zisky a straty, zvlášť po tom, ako jej do života vstúpi arabský obchodník
s umením? Alebo ju čaká šťastie niekde úplne inde?

Dostávate do rúk román, ktorého opatrovateľské kapitoly sú odžité, a zrkadlí sa v ňom osud
dnes už niekoľko desaťtisíc slovenských matiek a manželiek. Hoci Sladký život opatrovateľky
sa takto nikdy nestal, je poctou tým ženám, ktoré opakovane sadajú do áut, autobusov
a vlakov, aby zabezpečili svojim rodinám aspoň taký život, aký majú starí ľudia, o ktorých sa
starajú.

Ukážka z knihy

7

Uži si svoj sen

 

Horné Rakúsko. Sankt Valentin, čítala Angie so stiahnutým žalúdkom tabuľu visiacu nad diaľnicou A1. Zišli na odbočku, chvíľu hľadali adresu v malom mestečku a zakrátko boli na mieste.

Angie vystúpila z auta, zaplatila šoférovi, ten jej poprial všetko najlepšie a už bol preč. Zastala v chladnom aprílovom ráne pred nízkou drevenou bráničkou, a kým sa odhodlávala zazvoniť, poobzerala sa.

Pred ňou stál rozkošný biely domček s červenou strechou, hnedými okenicami a záľahou ťahavých muškátov v oknách. „Tu už kvitnú?“ začudovala sa. Navôkol sa rozprestierala upravená malá záhradka, na plote sa vinul brečtan, pod ním sa v rannom opare schovávali kríky ruží a na trávniku šantil veselý malý psík. Keď ju zbadal, rozbrechal sa, ale priateľsky vrtel chvostom, akoby vravel: „Poď dovnútra, na čo čakáš?“ Zvnútra sa na oknách vlnili čipkované záclonky lemované červeno-bielymi kockovanými závesmi. „Prežijem, ak na parapete nebudú sošky pastierok a nemajú umývačku riadu, len nech nemusím pacientovi často meniť plienky,“ posmeľovala sa Angie. Odtisla bráničku a zazvonila pri vchodových dverách. Boli z čistého dreva, masívne a s vyfrézovanými ornamentmi. Skvela sa na nich mosadzná menovka „Steinbecker“.

 

V kuchyni boli aj umývačka riadu, aj vyrezávané skrinky zo svetlého dreva, aj sošky pastierok, loveckých psov a poľovníkov na policiach. Dokonca cez vyblýskané okno zbadala aj jedného trpaslíka, čupiaceho v záhrade.

Angie vpustila dnu šesťdesiatročná domáca pani Gerda a hneď ju zaviedla do kuchyne, kde už čakala ďalšia žena, jej sestra Hermione. Obe boli statné, vysoké a veľmi objemné. „Tá tvoja domáca bude asi dosť nemožná alebo veľmi bohatá, keď si k mobilnému šesťdesiatpäťročnému manželovi objednáva opatrovateľku,“ povedala jej počas cesty skúsenejšia kolegyňa. „Ešte uvidíš, ale asi máš aj tak veľké šťastie, že cestuješ k takým mladým ľuďom.“

Ako tak Angie pozorovala pani Steinbeckerovú, utvrdzovala sa zatiaľ v prívlastku popletená. Domáca jej chcela na privítanie urobiť kávu, preto napustila do varnej kanvice vodu. „Raňajkovali ste vôbec?“ spýtala sa a zložila z rúk kanvicu.

„Nie,“ pravdivo odvetila Angie.

Pani Gerda schytila prútený košík s chlebom a bábovkou, odložila ho bokom na pracovnú dosku a povyťahovala pár šuplíkov.

Verschwinde, Boby – Zmizni, Boby,“ okríkla psíka, ktorý sa objavil vnútri a olizoval Angine bosé nohy.

Frau Angie, dnes pripravte toto...“ otvorila chladničku a začala ukazovať: „Polievku len zohrejte. Šalát umyte a ručne potrhajte. Nie, že ho pokrájate na slíže! Dokončte túto mäsovú zmes. Vyvarte k nej špagety...“ Otvorila skrinku na linke a zvolala: „Mein Gott, zasa tu nijaké nemáme?“ a kamsi po cestoviny odbehla.

Pani Hermione s povzdychom vstala od stola a zapla varnú kanvicu. Zavrela dvere chladničky a potravinovú skrinku, z jedného šuplíka vybrala príbor a ostatné zasunula. Z druhej skrinky vzala šálku, nasypala do nej kávu a položila pred Angie tanier s pečivom, maslo i lekvár a nožík s lyžičkou.

Skôr než mohla Angie zahryznúť do namazaného chleba a odpiť si z hotovej kávy, pribehla pani Gerda nazad. Trsy riedkych svetlých vlasov jej trčali na všetky strany, cípy ledabolo uviazaného županu len tak viali. Hodila na stôl balík cestovín a zvolala: „Práčka! Poďte so mnou!“

Viedla ju nadol pekným schodišťom z ružového mramoru do pivnice, kde boli štyri miestnosti. Práčovňa, kotolňa, dielnička a sklad trvanlivých potravín. Vbehla do práčovne, pokúšala sa otvoriť dvierka práčky, ktorá sotva doprala, a vysokým piskľavým hlasom nariekala, prečo to nejde. Angie naznačila, že aj práčka Siemens potrebuje nejaký čas, kým sa dvere po praní dajú otvoriť, ale domáca ju nepočúvala. Mordovala sa s nimi dovtedy, kým tých pár sekúnd naozaj uplynulo, a potom začala vyhadzovať bielizeň z bubna von, sotva jej Angie duchaprítomne stihla podsunúť kôš.

A vyvesiť! Angie si doteraz nikdy neuvedomila, že by sa taký jednoduchý úkon mohol vykonávať tak sofistikovane. Chytiť, vytriasť, narovnať, štyrmi smermi ponaťahovať, zatiaľ jasné. Na bielu bielizeň biele štipce, zavesiť na bielu šnúru, otvoriť okienko, nech sa nám tu nezaparí, zavrieť kohútik radiátora, lebo nekúrime, keď vetráme, na zelenú vreckovku zelené štipce, farebná bielizeň na sivé šnúry...

Hore sa ozval zvonček, pani Gerda vzrušene vykríkla „Caritas!“ a odbehla. Chvalabohu, pomyslela si Angie a raz-dva vyvesila všetko podľa inštruktáže. Chcela sa vrátiť nahor, vypiť svoju kávu, ale domáca sa zjavila zas a oznámila jej, že dnes je streda, to jest upratovací deň. Upratovačka robí teraz prízemie a jej ukázala starý vysávač v dielničke: „Vy budete vysávať tu dole.“ Angie mala na jazyku otázku ohľadne svojej kávy a či sa pán Steinbecker už zobudil, no pani ju netrpezlivo prerušila: „A keď to tu povysávate, pozmývajte. Čistiace prostriedky sú v práčovni.“

Angie bola z nových dojmov mierne omráčená, navyše hladná a smädná, jej odev tiež nebol práve najvhodnejší na domáce práce a bolo jej po ceste treba na záchod. Ale usilovne vysávala, a keď skončila, vyšla ku svojmu kufru na prízemie, aby si konečne vybrala domácu obuv. Zbadala ju sestra domácej a pohotovo ju usmernila s kufrom nahor, predpokladajúc, že si ho chce uložiť do izby. Tam ju zaviedla do úzkej miestnosti – nič extra, prehltla Angie, sklamaná po paráde v kuchyni a na schodišti. Taký malý sklad, dlhá kutica na jednom boku so skriňami, na druhom boku posteľ s malou lampou na nočnom stolíku, žehliaca doska, oproti strešné okno v skosenej streche. K oknu bol však momentálne zahataný prístup, pod ním stáli štyri koše plné kopcom navŕšenej bielizne. Pokrčenej, ale aspoň čistej, šírila sa z nej príjemná vôňa.

Vedľa svojej izby zbadala otvorené dvere do luxusnej, mramorom vykladanej kúpeľne so záchodom a bidetom. „Prepáčte,“ usmiala sa na paniu Hermi, „potrebujem...“ Ani nepreložila nohu cez prah, keď sa za ňou ozval vyľakaný hlas domácej: „Nein! Váš záchod je na prízemí a sprchovací kút s umývadlom máte dolu v práčovni.

 

Pani Hermi jej vysvetlila, ako má pripraviť mäsovú zmes a pomohla nájsť cibuľu v špajze, ktorú v danej domácnosti tvorili regály v garáži. Angie sa metódou pokusov a omylov podarilo samej nájsť najprv cestu z garáže nazad do kuchyne a potom aj správne hrnce a zapnúť sklokeramickú varnú dosku, lebo Hermione telefonovala a domáca čosi riešila s upratovačkou. Medzitým, za pomoci pracovníčky z rakúskeho Caritas, zišiel dolu pán Steinbecker. Angie sa s ním sotva stihla zoznámiť, keď si všimla, že zdravotná sestra už odchádza.

Zastavila ju: „Povedzte mi niečo o zdravotnom stave pacienta, prosím.“

„Čo by ste chceli vedieť? Vidíte sama,“ odvetila sestra chladne. „Chodí ťažko. Zle rozpráva. Iba po slovách. Hygienu zvláda čiastočne sám,“ a už aj odišla.

Angie sa vrátila do kuchyne, kde pán Steinbecker už sedel pri raňajkách, ktoré pôvodne prichystala pre seba. Odpil si z jej nedotknutej kávy a vyrazil jedno slovo: „Kalt! – Studené!“

„Ein Moment,“ odpovedala Angie s úsmevom a rýchlo uvarila novú kávu podľa postrehov, ktoré si uložila pri predchádzajúcej aktivite panej Hermi. „Milch! – Mlieko!“ vyrazil pán vzápätí, tak pred neho postavila mlieko z chladničky. Naznačil, aby dolievala do hrnčeka, čo vykonala. Znovu ochutnal kávu a rozčúlil sa: „Schlecht! – Zle!“ Bola už celá spotená, ale držala sa. Toto je jej pacient, kvôli nemu sem prišla: „Warum? – Prečo?“ spýtala sa. „Zucker – Cukor,“ dostal so seba s námahou, a Angie zbadala, že už je zlostný. Napokon sa upokojil a ona ho potľapkala po zdravej ruke.

Pôjde to, pomyslela si, a zhrnula poznatky. Pán bol po porážke, mobilný, ľavú stranu mal čiastočne ochrnutú a rečové centrum bolo zjavne tiež postihnuté. Ale mal celkom inteligentné hnedé oči farby kávy, ktorú práve popíjal, a aspoň mu jeho zdravotný stav neumožňoval, aby bol taký splašený ako jeho manželka.

 

Angie ani nevedela, ako pozmývala pivnicu, lebo súčasne varila obed. Prestrieť jej pomohla pani Hermi, pretože na obed boli zrazu piati – dvaja Steinbeckerovci, sestra domácej s manželom – ktorý si údajne len tak odskočil pre manželku z kšeftu – a, pravdaže, ona.

„Nevravela som, aby ste do zálievky na šalát nakvapkali umelé sladidlo? A nedávajte na stôl soľničku, aby si môj muž neposolil jedlo,“ podchvíľou vyskakovala pani Gerda. „A musíte mu všetko pokrájať, aj špagety, ináč to nepožuje.“

Naberala, podávala, jedla a súčasne krájala jedlo pánovi. Potom zbierala zo stola, oplachovala, odkladala riad aj príbory do umývačky.

„Vyčistite pracovnú linku s Cifom,“ skákala okolo nej pani Gerda po obede, „tu je ešte kvapka oleja!“

„Kuchyňu pozametajte a vyvenčte Bobyho,“ po odchode panej Hermi s manželom sa domáca ozvala znova. „A potom nás do tretej-pol štvrtej nerušte, máte pauzu.“

O pol druhej spadla na posteľ vo svojom kamrlíku a posledná myšlienka, ktorá v nej ešte skrsla, kým na hodinu privrela viečka, bola: „Myslela som si, že tu idem opatrovať jedného človeka.“

 

Kontakt

info@vydavatelstvokoruna.sk
Vydavateľstvo KORUNA s.r.o.
Bauerova 3
040 23 Košice