Anotácia

Anotácia ku knihe

Ružena Scherhauferová:  ŽIVOT SA NÁS NEPÝTAL

Na prvú lásku nezabúdame. Je čistá a priezračná ako horská bystrina a úprimná ako dobré priateľstvo. Zostáva ukrytá hlboko v nás, v našom vedomí, a vždy si na ňu spomenieme, keď nám je ťažko. Možno preto, že nám život niekedy ublíži viac ako ona, vtedy, pred rokmi.

Maturantka Kristína Bánovská, žijúca neďaleko Bratislavy, stretne počas dvoch týždňov prázdnin na východe Slovenska Michala, o tri roky staršieho mladíka. Láska, ktorá sa zrodí medzi nimi, by sa mohla pokojne nazvať osudovou... Sprevádza ich celým životom napriek tomu, že sa museli od seba v mladosti nedobrovoľne odlúčiť. Hoci si neskôr každý z nich zúfalo hľadá osobné šťastie vo vlastnom domove a rodine, tú lásku z mladosti, nenaplnenú a silnú, si nosia stále v srdciach a nedokážu sa jej vzdať. Tlie tam ticho ako pahreba, ktorá potrebuje iba malú iskru, aby sa vznietila a začala opäť horieť. Celé roky sú Kristína a Michal prepojení akousi telepatiou podobných myšlienok, opatrujúc si vzácnu osobnú korešpondenciu. Ticho dúfajú, že raz sa všetko zmení...

Ako sa príbeh skončí? Stretnú sa raz zaľúbenci a nájdu si k sebe konečne cestu? Podarí sa im po dlhoročnom strádaní byť opäť spolu a pokračovať tam, kde začali ako mladí?

Ukážka z knihy

„Kristína!“ Ivan stlačil kľučku na dverách a chcel vojsť. Zarazil sa. Nečakal, že bude zamknuté. „Otvor mi!“ poprosil, popletený táraním mamy. „Je ti niečo?

Nič nechápal a zvlášť nie mamu, ktorá mu v kuchyni podsúvala čudné veci o Kristíne a tvárila sa, akoby im dievča ublížilo. Skoro porozbíjala taniere. Tá hneď vedela všetko podať ako na striebornom podnose. Zbytočne ho rozčúlila.

„Čo sa deje, mama? Čo mi to tu rozprávaš?“ Poznal ju a vedel, že jej koníčkom sú klebety. No nech ich nešíri o Kristíne. Na ňu bol citlivý.

„Má frajera! Tvoja ženuška nie je svätá! Nechápeš?“ vyhŕkla mama, už nevydržala a obrátila sa rázne ku kuchynskej linke, chrbtom k nemu, urazená, že syn jej nerozumie.

„Ako si na to prišla? Jeden list nie je dôkaz,“ nezaprel sa v ňom právnik a pozrel na otca, ktorý mu posunkom ruky naznačil – nechaj ju, syn môj, veď ju poznáš.

Ivan však napriek všetkému zbystril pozornosť. Že by mala Kristína naozaj s niekým pomer? Vnútrom mu prešla nevysvetliteľná žiarlivosť. Aby nemusel počúvať mamu, radšej vstal od stola a išiel si za ženou. Nech si nedorozumenie vysvetlia. Obyčajne nič nie je také, ako sa navonok zdá.

*

Po niekoľkých minútach Kristína mužovi otvorila. Hneď si všimol zmenu na jej tvári. Mala červené oči, bola bledá a utrápená. Ivan sa vyľakal: „Stalo sa niečo?“ Automaticky ju objal, privinul si ju do náručia, pobozkal na vlasy. „Mama mi niečo vravela. O nejakom liste. Nerozumel som jej.“

Žena mu neodpovedala, pretože začať hovoriť o liste, to by mohlo mať katastrofálne následky. Horúčkovito premýšľala, ako sa dostať zo šlamastiky. Po dlhšej pauze sa pokojným, vyrovnaným hlasom snažila zachrániť situáciu: „Písal mi priateľ, bývalý... nevie, že som sa vydala,“ premáhala sa, aby si Ivan nevšimol, aká je rozrušená. „Neviem, prečo sa mi ozval.“ Jemne sa vymanila z Ivanovho objatia, poodstúpila od neho, zámerne sa od neho odvrátila.

„A preto si plakala?“

„Plakala...“ vzdychla si Kristína, „dojalo ma, že je chorý a nešťastný...“

„Kto je to?“ bol zrazu Ivan zvedavý. Akoby tušil, že by to mohla byť práve tá Kristínina veľká láska... ten motorkár z východu. Celé mesto bolo vtedy, pred rokmi, plné rečí o tej nehode. Oni o tom nehovorili nikdy. Kristína mu raz povedala, že sa k tomu nechce vracať. Ivan jej prianie rešpektoval.

„A nie je to už jedno? Dnes, po rokoch?“ opatrne sa pootočila, pozrela mužovi neisto do tváre. Sondovala, v akej je nálade. Chcela, aby tému rozhovoru zmenili. Ale on videl len veľmi smutnú tvár. Zamrzelo ho, že obyčajný list od chlapa, s ktorým sa, ako mu roky tvrdila, nestýkala, ju rozrušil, a chcel vedieť viac.

„Kristína, neklam,“ poznal ju a hnevalo ho, že mu niečo zapiera, „ten list je pre teba veľmi dôležitý. Vidím to na tebe!“

„Nie, nie je dôležitý. Je to v poriadku...“ Kristína urobila dva rýchle kroky k dverám. „Už si večeral?“ zmenila tému.

Chytil jej ruku, trochu surovo ju stiahol naspäť k sebe. Skúmavo si ju premeriaval, pochyboval, či mu povedala skutočnú pravdu.

„Naozaj mi neklam,“ povedal znova a netrpezlivo, čo nebývalo u neho zvykom, vybuchol: „Prečo ti neverím? Chcem ten list vidieť!“

Žena sa mykla, pocítila viditeľný strach, roztriasla sa. Jej Ivan sa dožaduje listu? To nechcela. Michal bol jej tajomstvom, a tak to malo zostať. Rodina sa do toho nemala čo miešať...

*

Keď videl ženino správanie, pomaly vstal, na Kristínu ani nepozrel a chcel vyjsť z miestnosti. Dnes bude spať v pracovni... rozhodol sa. A či vôbec bude spať... Čo len v tom liste môže byť, keď si ho tak chráni?

„Počkaj!“ zastavila ho Kristína, keď už vychádzal z izby, „dám ti ho,“ náhle sa rozhodla, že vyjde s pravdou von. Ivan je dobrý manžel, nezaslúži si, aby pred ním niečo tajila.

„Čooo?!“ Ivan zastal, sám nevedel, prečo mal v tej chvíli chuť tú jej ústretovosť radšej odmietnuť. Bál sa. Opantal ho klasický strach, čo by sa mohol z listu dozvedieť. Ľúbil Kristínu a nechcel ju stratiť. Mal by jej rýchlo povedať, že ho nechce, nech si ho nechá, nech radšej všetko zostane tak, ako je... už nie je zvedavý! Ale cúvnuť nemohol. „Dobre,“ zamrmlal zastretým hlasom a s rozpakmi prijal podávaný list.

Keď ho očami prebehol, poriadne v tom zmätku ani nevnímal, čo číta, no to najdôležitejšie pochopil. Uvedomil si skutočnosť. Chlapec, o ktorom toľko počul, žiaľ nie od Kristíny, ale od iných, je jej stále nablízku. Ak sa cítil doteraz pri Kristíne silný a neohrozený, v tomto okamihu to už tak nebolo. Medzi nimi bol niekto tretí, pre neho votrelec!

Nastal skrat a Ivan konal impulzívne. List spolu s obálkou pretrhol na dve polovičky.

„Nerob to! Nie! Prosím!“ zvrieskla Kristína, vrhla sa okamžite k Ivanovi, ruky nasmerovala k nemu, no neskoro. Kúsky papiera padali na koberec. Muž, zaskočený reakciou ženy, sa začal smiať. Smial sa a smial, ani sám nevedel prečo... Smiešna mu bola možno jeho bezmocnosť. Potom ťažko klesol na posteľ a náhle prestal. Oprel sa lakťami o kolená, rukami si prikryl čelo a spod nich si ju ironicky premeriaval. Sledoval, ako sa Kristína zviezla na zem, zbierala zdrapy listu do chvejúcich sa rúk a prikladala ich k sebe. Fakt smiešne... také komické! Hodil sa telom dozadu, oprel sa rukami o matrac, zase sa rozosmial. Čo je tá Kristína bláznivá? A smial sa ďalej. Hádam toho „chlapa“ nemiluje?

„Naozaj ti na ňom tak záleží?“ opýtal sa čudným hlasom, keď ho smiech konečne prešiel. Kristína zodvihla hlavu, slabo ňou pokrútila a šepla: „Nie, nie je to, ako si myslíš... len... ten list pre mňa veľa znamená...“ Oči sa jej zaleskli.

Ivan sa zháčil, pretože takú odpoveď nečakal. Úsmev mu primrzol k tvári.

„Kristína,“ oslovil ju zvláštnym varovným hlasom, „toto mi nerob! To nie!“

Kristína uprela na neho smutný pohľad. Jej muž to nepochopí, uvedomila si. Ľúbila ho, ale Michal bol Michal. S ním prežila niečo výnimočne krásne. Zároveň utrpenie, traumu... bolesť. Putá, ktoré ich v nemocnici spojili, sa nedali len tak pretrhnúť. Ach, jaj, Ivan... nemal ten list vidieť!

„Kristína,“ znova ju oslovil muž, potom zmĺkol a uprel na ňu dlhý obviňujúci pohľad. Pery sa mu chveli, pevne stískal sánku. Po chvíli náhlym sklamaním vyhŕkol: „Veď ty ho ľúbiš!“

Jeho žena, tuhá ako kameň, sa ani nepohla. Nepohla sa a mlčala. No pre neho to bolo horšie, ako keby kričala a bila ho!

Ivan prudko vstal. Ešte čakal a bojoval sám so sebou, čo urobiť. Odísť alebo ju ľutovať? Vtedy sa v ňom niečo zlomilo. Prasklo, oddelilo sa od neho... Čudný pocit. Nebezpečný. To Kristína. Práve mu zlomila srdce...

Uvedomil si, ako veľmi ju miluje. A ona tu chytá hysáky kvôli nejakým listom, robí zbytočné scény... Zrozpačitel. Je ich manželstvo naozaj také dokonalé, ako sa javilo doteraz? Jeho istota sa začala vytrácať.

Pomaly ustúpil k dverám, oprel sa ustato a bezmocne o zárubňu dvier. A zdôrazňujúc každé slovo, možno aby si Kristína všetko, čo vysloví, zapamätala, povedal: „Ak ho ľúbiš, Kristína, tak to je horšie, ako keby si sa s ním len vyspala,“ a vyšiel von.

(Upravené a skrátené)