Vydavateľstvo Koruna > Tina Van der Holland

Tina Van der Holland

Rozhovor s Tinou Van der Holland o jej najnovšom románe SHALOM.

Námet Tvojej najnovšej knihy je unikátny, ako si k nemu prišla?

Je to príbeh, ktorý sa odohral a ďalej odohráva v mojej blízkosti. Ide o takú bežnú slovenskú rodinu, na ktorej by ste si nevšimli nič výnimočné. Podľa mňa je však výnimočné už to, že táto rodina vôbec vznikla. Ešte pred sto rokmi šlo ťažko, aby si protestant zobral katolíčku, ešte pred päťdesiatimi rokmi sme nevídali sobáše medzi kresťanmi a Židmi. Tie sú aj dnes pomerne vzácne.

Čo myslíš – prečo?

Je to, pravdaže, iba môj osobný názor, ale myslím si, že na oboch stranách ide predovšetkým o zachovanie vlastného kultúrneho dedičstva. Pokiaľ by šlo len o to, nie sú to neprekonateľné dôvody. Avšak reflexia spolunažívania v Európe za posledných dvetisíc rokov, najmä hrozných udalostí z dvadsiateho storočia, je u Židov a kresťanov diametrálne odlišná. Kresťania môžu ťažko niesť pocit viny, Židia zas majú relevantný dôvod na nedôveru.

Shalom sa teda radí medzi spoločenské romány. V tomto smere je to už tvoja štvrtá kniha. Dá sa teda povedať, že je to tvoj najobľúbenejší žáner?

Každý robí, čo vie… V tejto súvislosti si spomínam na jeden starý vtip z obdobia komunizmu, keď sme mali družbu na večné veky so Sovietskym zväzom, ktorý bránil svetový mier výrobou najväčšieho množstva klasického zbrojného arzenálu na svete. Skrátka a dobre, bola raz jedna sovietska robotníčka. Pracovala celý deň pri páse v továrni, na priečelí ktorej bolo napísané – Šijacími strojmi za svetový mier! Ako sa za socíku vžilo, kto nekradol, okrádal vlastnú rodinu, takže sa aj milá robotníčka rozhodla, že si každý deň čosi odnesie domov a tak si postupne zloží jeden šijací stroj. Snažila sa o to dlho, ale bezúspešne. Raz ju priateľka oslovila: „Počúvaj, máš už doma súčiastok, že vydajú aj na dva šijacie stroje. Keď dokončíš ten svoj, mohla by si druhý zostaviť pre mňa?” „To nepôjde,“ krútila hlavou robotníčka. „Prečo?“ nechápala kamarátka. „Lebo nech robím, čo robím, nech tie súčiastky skladám ako chcem, furt mi namiesto šijacieho stroja vyjde guľomet.“

A tak je to aj so mnou. Nech robím, čo robím, nech si vyberiem akýkoľvek námet, či už zdanlivo zaláskovaný (trilógia Bejby) alebo pracovný (Sladký život opatrovateľky), stále sa mi do textu záhadne vkradnú „spoločenské“ postrehy. Dokonca aj z romantického príbehu (Ako hadí jed) mi napokon vyšla metafora na nemennosť ľudskej povahy v čase.

V knihe rozoberáš napríklad aj problémy vyrovnávania sa minulosťou, homosexualitu alebo predsudky. Je to teda aj trochu kontroverzné dielo, či nie?

Dielo môže byť kontroverzné pre toho, kto nechce akceptovať fakty. No s tými sa nedá nič robiť – zbytočne ich budeme premaľovávať na ružovo či tyrkysovo, stále budú bezfarebné, lebo sú to fakty vedy – právnej, historickej, lekárskej... A ja som dosť vedecky založený človek, mám za sebou štúdium hádam najexaktnejšej disciplíny – informatiky, ktorej základy tvorí číra matematika. Preto si dávam na fakty veľký pozor. Táto kniha preto môže byť kontroverzná iba pre toho, kto by tie fakty rád videl v krajšom svetle či farbe, ibaže to nejde, lebo fakt je fakt a na skrášľovanie slúžia rôzne ideológie alebo kozmetické salóny.

K tým vedeckým faktom patrí aj to, že 4% ľudskej populácie sú homosexuálne orientované. Od narodenia a od prírody. V mojich doterajších dielach sa vyskytuje niekoľko desiatok postáv, z toho je jeden bisexuál a dvaja sú gejovia. Myslím, že to je štatisticky primerané.

Vrátim sa však k Shalomu. Je to beletria, preto fakty používam iba na ozrejmenie postojov alebo konania postáv.

Sú to teda viac konkrétne témy alebo skôr poukazuješ na základné ľudské vlastnosti, ktoré sa prejavujú v každom z nás?

Aj, aj. Niekedy sa základné vlastnosti človeka prejavia až v zlomových situáciách, ktoré sú spravidla veľmi – až bolestivo veľmi – konkrétne. Postaviť sa zoči-voči vlastným predsudkom alebo strachom je spravidla tá najväčšia výzva pre každého z nás. Preto, aj keď sa na prvé čítanie môže zdať, že Shalom je taký srandovinový, na spodku... To však už nechám na úsudok čitateľov.

Psychológia postáv, a najmä hlavnej protagonistky, je výrazným znakom tohto románu. Aj preto si sa rozhodla prvýkrát písať v prvej osobe?

Áno. Mala som dojem, že dokážem tento príbeh lepšie spracovať, keď využijem svoju ženskú emocionalitu. Z povahy rozdielu, ktorý je medzi hlavným hrdinom a hrdinkou, totiž vyplýva, že tu pôjde o odlišné prežívanie na oboch stranách. Ako je však známe, muži dokážu svoju emocionalitu dosť úspešne maskovať, prejavujú ju skôr v náznakoch alebo rovno bez slov, akciou. Túto skúsenosť – mimochodom, tiež z tridsaťročného manželstva – som sa zas pokúsila preniesť do správania hlavného hrdinu.

Aké sú Tvoje ďalšie plány? Črtá sa nejaká nová kniha?

Momentálne ma naplno pohlcuje práca vo vydavateľstve, takže som o novej knihe ešte nerozmýšľala. Verím však, že ešte nejakú napíšem... V každom prípade si však zas počkám na námet, ktorý ma osloví a budem mať pocit, že sa doňho dokážem správne oprieť.

Ďakujeme za rozhovor.