Vydavateľstvo Koruna > Lena Riečanská

Lena Riečanská

 

Lena Riečanská: Nepíšem sama, mám pomocníka a tým je život 

 Ahoj, Lenka. „Čerešňa na šľahačku“ je v poradí Tvojou štvrtou knihou. Poslednú si vydala pred dvoma rokmi. Čomu si sa venovala v uplynulom období, pravdaže, okrem písania?

  

   V prvom rade mi väčšinu času zaberala práca v zamestnaní. Všetci dobre poznajú, čo je ranný zhon, mestská hromadná doprava a nutnosť každý pracovný deň prežiť v stereotype v plnom nasadení. K tomu rodina a domácnosť... Ľahko si vyrátate, koľko času zostáva na koníčky a osobné radosti. Keby sa dal deň nafúknuť, to by bolo! A tak treba využiť, čo sa ponúka. V autobuse vyberám z kabelky pero a poznámkový blok, a trebárs píšem báseň, značím si myšlienky pre novú knihu alebo si len tak vypočujem klebetenie cestujúcich. Občas si večer zájdem do divadla, na kávu s priateľkami, na besedu do knižnice... A víkendy skoro vždy patria rodine, chalupe a záhrade. Manžel je vášnivý záhradkár, vypestuje aj to, čo sa iným nepodarí, a tak v lete oberám, zaváram, varím a pečiem. Skrátka, kuchyňa patrí medzi moje povinné hoby.

   Nepovinné hoby je práve to písanie. Je to srdcová záležitosť, ktorá mi dodáva silu a energiu.

   Nesmiem zabudnúť na rodinného štvornohého miláčika, čierneho pudlíka Amora. Chodíme spolu na prechádzky, občas on naháňa psie slečny, následne ja jeho, vďaka takto získaným  známostiam patríme do rodiny sídliskových psíčkarov.

   A čerešňu na šľahačku v mojom osobnom živote som si nechala nakoniec. Pred pár mesiacmi sa naša rodina rozrástla, narodil sa mi vnúčik Matej. Všetko, čo prežívate po prvý raz, je úžasné. Aj keď si myslím, že táto starorodičovská funkcia, vás chytí na celý život.

   Tak uznajte, však by bolo treba tie dni nafúknuť?

 

   Aj Tvoje predchádzajúce knihy – Trojlístok z internátnej izby, Karolína, neblázni a Nebo, peklo, raj zachytávajú príbehy a problémy mladšej generácie. Zdá sa, že ich dobre poznáš... Smieme sa spýtať, odkiaľ čerpáš inšpiráciu?

 

   Inšpirácia lieta vo vzduchu, len ju treba lapiť!

   Ale teraz vážne. Okolo nás sa odohráva množstvo zaujímavých príbehov. Keď človek číta, počúva, pozorne sleduje okolité dianie, je empatický a vnímavý, nemôže mať núdzu o zaujímavé príbehy. Preto často hovorím, že nepíšem sama, mám pomocníka a tým je život. Epizódy v mojich príbehoch sú autentické, prežité.  Samozrejme, že sa odohrali možno troška inak, možno za mierne zmenených okolností a sú dotvorené fiktívnym dejom. Veď zamyslite sa nad svojim vlastným životom. Každý jeden z nás by mohol povedať, že jeho život je na niekoľko románov. Stačí len nájsť zaujímavý námet s dobrou pointou, dať na papier prvé riadky a hlavné postavy vás vedú svojim osudom.

 

   Tvoja hlavná hrdinka Ester vypracúva projekty, brilantne pracuje s počítačom, zvláda stresové povolanie manažérky... Vieme, že aj ty si pracovala na podobnej pozícii. Môžeš nám o nej niečo povedať?

 

   Dvadsaťdva rokov som pracovala v organizácii združujúcej samosprávy na Slovensku. Fíha, až teraz si uvedomujem, že to už je čo povedať!

   Moja práca bola náročná, ale plodná. Spolupracovala som so zástupcami miest a obcí z celého Slovenska. Denná komunikácia zaháňala stereotyp a robila prácu zaujímavou. Množstvo telefonátov, mailov, na ktoré bolo treba odpovedať, organizačné zabezpečovanie rokovaní, stretnutí predstaviteľov samospráv, často aj s poprednými predstaviteľmi štátu, ale aj všetky drobné roboty, ktoré v organizácii treba robiť. Veru boli aj stresové situácie. Keď pár ľudí zabezpečuje rokovanie na najvyššej úrovni organizácie, pre tisíc šesťsto potvrdených účastníkov a cca tristo hostí na čele s ústavnými činiteľmi aj zahraničnými partnermi... Viete si to predstaviť? A všetko musí klapať, sedieť! Dokonca aj hostia na svojich menom označených stoličkách :). Venovala som tej práci veľa energie, často bola vyčerpávajúca, ale bola pre mňa aj prínosom. Žila som v dianí rozvíjajúcej sa samosprávy, spoznala som mnoho zaujímavých ľudí, vnímala zmeny v organizácii, aj v spoločnosti, zúčastňovala som sa slávnostných prijatí predstaviteľov samosprávy u prezidenta SR, cestovala na výjazdové rokovania... Priateľky mi v dobrom závideli: „Jéj, znova cestuješ? Ty sa máš.“ Len škoda, že tie cesty boli vždy prudko pracovné a z miest a obcí, ktoré som navštívila, som videla len rokovacie sály a zopár pekných pohľadov z okna.

   A v tomto všetkom som sa pohybovala, ja, duša poetická. Možno práve preto, moja tvorba začala až pred pár rokmi. Veď viete si predstaviť sálu plnú „realistov“, ako počúvajú moje básne? Nemožné. Napriek tomu nastal v mojom živote zlom. Asi som stretla múzu. Prišiel čas  a začala som písať. Po vydaných troch románoch som sa rozhodla zmeniť svoj život, rozlúčiť sa s kolegami a  intenzívnejšie sa venovať svojim záľubám a literárnej tvorbe.

  

   Máš aj vlastnú skúsenosť zo vzťahu, ktorý prináša zármutok, alebo si bola svedkom takého v blízkom okolí?

 

   Ako som už spomenula, v našom okolí sa odohráva toľko rôznych príbehov! Aj smutné aj veselé. Ľudia sa často rozhovoria o tom, čo ich ťaží, ale ešte radšej o tom, čo prežívajú ich známi alebo priatelia. Každý z nás má veselé aj smutné obdobie, to by nebol život životom, aby nám do cesty niečo nepriplietol. A nakoniec, taký sladký život by bol nudný. Sami by sme ho niečím prikorenili. Takto sa aspoň môžeme vyhovoriť: „To nie ja, to osud!“ Dôležité je nachádzať správne východiská a uvedomiť si, že aj z labyrintu je východ, dokonca niekoľko.

   Takže námety v mojich románoch sú zväčša z okolia alebo fiktívne. Zo svojho života zvyknem do deja vmontovať skôr tie veselé príhody. Potom sa stane, že moje deti určité epizódy poznajú.

 

   Kniha dokáže miestami vyčariť aj úsmev. Čo bolo Tvojou  snahou – aby v knižke prevládla viac humorná alebo vážna rovina?

 

   Dať život je veľká zodpovednosť. Žiť život je radosť, smútok, nerozvážnosť, priateľstvo, nenávisť, láska, slzy aj smiech... Ak sa toto všetko podarí niekomu správne vyvážiť, je radosť žiť. Mať po boku správnych ľudí, ktorí v pravej chvíli pomôžu, ktorí vás podržia, osušia slzy, rozosmejú vás – to je šťastie. V  knihe Čerešňa na šľahačku je smútok znázornený vo vzťahu Ester a matka, tiež v úskaliach lásky... A tým druhým, kladným príkladom je postava láskavej babičky a priateľky Sone. Takže, usilovala som sa o vyvážený príbeh. Vážne situácie odľahčené humorom. Bodaj by každý z nás mal po boku jednu Soňu.

 

   Vedela by si stručne sformulovať odkaz, ktorý si chcela knižkou nám, ženám, odovzdať?

 

   Pozor na slepú dôveru, lebo precitnutie z vysnívanej rozprávky neraz bolí. Ale čas lieči, zaceľuje rany a otvára možnosti novému, hodnotnejšiemu vzťahu.

   Čomu sa venuješ v súčasnosti? Aké sú Tvoje plány do budúcnosti?

 

   Začínam pracovať na novom románe. O čom inom by mal byť, ako o láske, zrade, vzťahoch a priateľstve. Nechajte sa prekvapiť, či zradí ona, či on, či bude priateľka veselá alebo...

   A najmä sa budem usilovať o vydanie dievčenského románu, ktorý už mám napísaný, zilustrovaný, len mu určiť správnu cestu.

   No, aby som nezabudla na moje básne. Ja, duša poetická, ich zatiaľ píšem, občas recitujem a uvidím, čo s nimi neskôr.

 

    Čo na záver nášho rozhovoru odkazuješ čitateľkám?

 

   Ako je to s tou čerešňou? Podobne ako so životom. Čas dozrievania je skúšaný vetrom, dažďom, búrkou, ale keď zasvieti slnko a plod správne dozreje, je delikatesný.

   Prajem Vám, milé dámy, aby čerešňa na Vašu šľahačku bola šťavnatá a sladká.

Vychutnajte si ju.

 

  Ďakujeme za rozhovor a prajeme Ti, Lenka, veľa tvorivých síl!

 

 

 

Naši partneri: